Patrícia Slosiar: “Umenie mi dalo možnosť nájsť svoje hlbšie JA"
Vyštudovala cestovný ruch, je matkou troch detí a vo svojich dvadsiatich deviatich rokoch v sebe objavila vášeň pre umenie. Patrícia Slosiar začala maľovať abstraktné obrazy, renovovať starý nábytok, či vytvárať nové prakticko-dekoračné predmety. Tento rozhovor je však hlavne o maľovaní , o intuícii a prirodzenej kreativite človeka.
Ako si sa dostala k maľovaniu obrazov?
Úplne jednoducho. Tak, že som si jedného dňa uvedomila, že som vž dy chcela maľovať. Prichádzalo to však postupne. Vo víziách som videla, ako sedím na lúke, na drevenej stoličke a pred sebou mám stojan s plátnom. Pozerala som sa na lúku, na kvety a v ruke som držala štetec a maľ ovala som to, čo som cítila. Asi dva roky dozadu som to začala vidieť čoraz častejš ie, ale mala som strach. Vravela som si, že to nedokážem, že je veľa iných skvelých umelcov a neverila som tomu, že by som mohla robiť niečo, č o ma baví. Čím ďalej tým viac som si uvedomovala, že maľovanie by mi robilo radosť. Stále som premýšľala nad otázkou: „Čo budem vlastne maľovať?“
A čo si sa rozhodla maľovať?
Pochopila som, že je to o sebavyjadrení , o tom, čo cítim a že nemusím maľovať konkrétne tvary, akými sú stromy či lode. Tiež som si uvedomila, že výraz, ktorý bude na obraze bude vyjadrovať to čo cítim. Bude v ňom moje ja a nech to bude čokoľvek, tak to bude to, čo v tej chvíli chcem vyjadriť. Umenie mi dalo možnosť nájsť svoje hlbšie ja.
Prečo práve abstraktné umenie?
Uvedomila som si, že keď nakreslím strom, tak to bude len strom. Každý ho môž e vidieť inak, z iného uhla, ale stále to bude len strom. Keď však nakreslím abstraktný obraz vyjadrujúci moje pocity, tak ja v tom vidím niečo svoje a každý si tam nájde to svoje. Každý preží va emócie úplne inak. Abstraktné umenie dáva väčší rozsah vnímaniu. Dodáva väčšiu škálu, č o si tam človek môže nájsť. Pri abstraktnom umení si človek môže upustiť uzdu fant ázii a o tom to je.
Na väčšine tvojich obrazov je však presný tvar. Vieš už
dopredu čo budeš maľovať?
Nikdy nerozmýšľam nad tým č o budem maľovať. Podľa mňa to nie je ani dobré začať maľovať s konkrétnym cieľom, lebo práve vtedy, keď človek začne maľovať automaticky, vtedy je to o pocite. Postupne, keď otvorím oči a začnem sa na obraz pozerať, tak vidím veci, ktoré sa tam rysujú a ja ich už len dotvorím.
Máš aj konkrétny prípad?
Napríklad pri obraze „ Sydney“ som začala vidieť operu a nadchla som sa preto. Videla som tam jazyk a vedela som, že toto bude obraz „ Ako chutí Sydney“. Tak som to cítila, keď som sa naň pozrela a vedela som, že takto sa budem cítiť, keď budem v Sydney. Úžasne, farebne, popartovo. Toto je jediný z popartových obrazov, ktorý mám a dokonale to vyjadruje.
Vidíš všetko hneď?
Nie vždy je niečo, čo človek vidí. Niekedy len chcem dať emó cie von a uvidím to a ž na konci, keď to dotvorím, niekedy sa to vyrysuje počas maľovania a niekedy až keď obraz domaľujem niečo na ňom zbadám. V tomto bol zaujímavý obraz „Plač neba“, lebo vtedy som bola smutná a zač ala som plaka ť a vedela som, že to, čo cítim, potrebujem dať von. Plakala som a slzy mi padali na plátno a vtedy som vedela, že celý vesmír a nebo plače somnou. Preto ten obraz aj vyzerá, ako vyzerá a vystihuje to, čo som cítila.
Podľa čoho dávaš mená svojim obrazom?
Názov obrazu príde, keď sa naň pozriem. Obraz vo mne hneď niečo evokuje, zavriem oči a vyskočí mi to ako na dis playi. Nepremýšľam nad tým hodiny, je to spontánne, je to prvý pocit. Dá vam na intu íciu. To čo mi prvé príde, podľa toho sa obraz volá.
Nestáva sa, že ľudia hľadajú v obraze veci podľa názvu?
Môže sa to stať, ale väčšinou sa ľudia na názov moc nepozerajú. Ako prvé ich zaujme obraz a oni si sami urobia predstavu. Ak nazvem obraz „ Rieka“, tak každý začne hľadať rieku. To však môže byť pre niekoho fyzická rieka, pre niekoho rieka života, rieka sĺz a podobne. Každý obraz si zaslúži mať meno, takže nedať mu meno by bola škoda.
Čo v prípade, ak niekto nevidí v obraze nič?
V takom prípade je to úplne v poriadku. Ak niekto uvidí v mojom obraze ženu, ktorá plače, tak to je v poriadku. Ak tam niekto vidí len machuľu, tak je to taktiež v poriadku. Každý môž e vidieť to svoje, lebo všetci sme jedineční. Možno si niekto kúpi obraz, na ktorom nevidí nič, ale aj tak sa mu páči a až neskôr sa mu na ňom niečo zjaví a uvidí tam zrazu niečo celkom iné ako na začiatku.
Môžeš namaľovať šťastný obraz aj keď cítiš smútok?
Obrazy sú vždy zrkadlom mojich emócií, nikdy nerobím niečo č o necítim. Keby som sa cítila zle, tak by som nešla maľovať veselý obraz, lebo to by už nebolo o mne, to by už bola pretvá rka. Ja idem maľovať, keď to cítim. Niekedy netvorím týždeň a niekedy mi zač ne cel é telo vibrovať a cítim, že potrebujem maľovať a dať niečo zo seba von. Vtedy to ide a vtedy som schopná namaľovať dvadsať obrazov za deň.
Ako prebieha proces maľovania?
Keď prí de chuť, rozloží m si plátno, rozložím si vodu, farby, štetce a všetko čo potrebujem. Pozriem sa na plátno a vezmem napríklad červenú, lebo to tak cítim. Nikdy to nie je náhoda a ten vesmír vie a povie mi, ako najlepšie vyjadriť moje emócie. Niekedy začínam tak, že na mokré plátno nanesiem farby a pozerám sa, ako sa cez seba prelínajú. Inokedy začnem hnedou a modrou - kontrastne. Pridám vodu a sledujem, aký tvar vytvoria. Hrám sa s obrazom a vtedy zač nem cítiť čo chcem robiť, či chcem maľovať alebo nastriekať farbu alebo to robiť špachtlou alebo tieňovať. Keď človek ide namaľovať obraz, nie je to o naučených veciach. Je to o ňom, to je na maľovaní krásne.
Aké techniky používaš najčastejšie?
Ja som umelec, ktorý neštudoval techniky, takže využívam svoju vlastnú techniku.
Je podľa teba študovaný umelec lepší ako neštudovaný?
Podľa mňa škola nemôže naučiť človeka cítiť. Titul alebo škola nezaručujú múdrosť, je to len papier, niečo, čo som dosiahol. Nezaručuje to však, že som vnímavý a múdry človek. Umelec má dať na plátno seba a svoje city. Ak to robí od srdca, s láskou a baví ho to, tak ďalej nie je o čom. Škola nie je potrebná nato, aby sme mohli tvoriť a byť kreatívni.
Môže maľovať každý?
Myslím si, že áno.
A ako ?
Stačí začať počúvať samého seba, svoje srdce. Nie každý chce malovať č i spievať, ale každý má to svoje. Ak začneme počúvať samých seba, spýtame sa po čom naše srdce piští a túži, tak vtedy príde odpoveď. Vesmír nám ju pošle a je doležité počúvať. Keď vám vesmír pošle odpoveď, nezahadzujte ju, ale chyťte sa jej. Ja som ju dlho dávala bokom, ale potom som si uvedomila, že som mohla malovať už dávno. Samozrejme, všetko má svoj čas a u mň a to prišlo, keď som mala 29 rokov.
Ak má niekto pocit, že nevie maľovať, ale aj napriek tomu chce,
dá sa to naučiť?
Myslím si, že áno. Existuje veľa výtvarných kurzov. Skvelá vec, čo sa týka kreslenia, sú kurzy, kde sa odblokuje pravá hemisfé ra a tých kurzov je veľa. Je to ako keď idete na kurz varenia. Dokáže to človeka veľa naučiť a vytiahnuť z neho talent, čo si myslím, že má v sebe každý . Kto to bude chcieť, ten to dokáže.
Akú úlohu by mal zohrávať obraz v byte?
Ozdravnú, harmonickú. Samozrejme, stále je to doplnok,
spestrenie interiéru, ale obrazy dodajú bytu niečo neskutočne krásne, energiu,
ktorá s ním bude ladiť. Úplne inak interiér vyzerá, keď je v ňom obraz, ktorý
dodáva svetlo do miestnosti, energiu, nieč
o nové. Tiež môže dať interéru iný charakter. Človeku, ktorý sa naň pozrie, dokáže urobiť náladu. Ja
osobne sa dokážem na obrazy pozerať celé hodiny a tí ľudia, ktorí si kúpia
obraz budú pri ňom možno meditovať, oddychovať, budú
sedieť v obývačke a pozerať sa na svoj
obraz ako na kúsok seba.
